Žila s Picassom. Aké to skutočne bolo?

Bola som trochu prekvapená Picassovým zjavom. Moja predstava o ňom sa zakladala na fotografii Mana Raya, ktorú uverejnila umelecká revue Cahiers d'Art vo zvláštnom picassovskom čísle roku 1936: tmavé vlasy, veľké blýskavé oči, plecnatý, drsný - krásny živočích. Teraz mu belejúce vlasy a neprítomný pohľad - roztržitý či unudený - dodávali hĺbavý orientálny výzor, ktorý mi pripomínal sochu egyptského pisára v Louvri. V jeho pohyboch nebolo však nič meravé ani podobné soche: gestikuloval, vrtel sa a obracal, vstával, nakláňal sa raz dopredu, raz dozadu.

Príbeh Žila som s Picassom z edície Životy slávnych ponúka verný obraz tohto geniálneho maliara. Spája úctu k Picassovmu dielu i nemilosrdnosť pravdy o odvrátených stránkach jeho povahy a osobnosti.

Kniha vznikla na základe rozprávania, korešpondencie a záznamov Francoise Gilotovej. Literárnu podobu jej dal americký novinár Carlton Lake.

„Využil som aj listy, ktoré Picasso písal Françoise a ktoré mi sprístupnila spolu so svojím vlastným denníkom z toho obdobia i s mnohými inými dokumentmi - bolo ich za tri veľké škatule -, čo zázračne unikli osudu ostatných osobných vecí v dome na juhu Francúzska roku 1955, pretože boli náhodou v podkrovnej izbičke," dodáva C.Lake.

Prvý raz vyšla v USA v roku 1964 a vyvolala obrovský škandál. Autor slávneho obrazu Guernica totiž vystupuje na jeho stránkach ako mimoriadne svojrázny človek, často tvrdý a egoistický, muž s večným háremom bývalých i prítomných lások, obklopený priateľmi, obdivovateľmi i pochlebovačmi, a predsa vždy tragicky sám.

Celých desať rokov sa Francoise usilovala uľahčiť bremeno jeho osamelosti, bola mu priateľkou, milenkou, ženou, modelkou i spolupracovníčkou. Z jej rozprávania sa dozvedáme o Picassových politických i filozofických názoroch, stávame sa svedkami zrodu známych obrazov.

Spoznávame Picassa ako priateľa Matissa, Braqua, Bretona, Éluarda, Sartra a iných vynikajúcich osobností tých čias.

V knihe Žila som s Picassom nájdete zaujímavú genézu a filozofiu všetkých význačných Picassových diel, ktoré vznikli v rokoch 1943 - 1953, i množstvo zasvätených úvah a postrehov, ktoré vám pomôžu pochopiť Pabla Picassa ako maliara aj ako človeka.

Prečítajte si úryvok z novinky Žila som s Picassom

Pablo mi povedal, že bol náruživým Chaplinovým fanúšikom v časoch nemého filmu, ale keď sa vynoril zvukový film, stratil všetok záujem o kino. Keď ohlásili Pána Verdouxa, sotva vedel ovládnuť svoju netrpezlivosť, taký bol zvedavý, ako si Chaplin poradí s úlohou, ktorá nebola v tradícii jeho dovtedajších rol, lebo podľa Pabla Chaplinovo umenie spočívalo najmä v jeho telesnej štylizácii do úlohy „malého človeka".

Po zhliadnutí Pána Verdouxa bol Pablo filmom trochu sklamaný, ospevoval však tie scény, v ktorých sa Chaplin spoliehal iba na mimiku a ňou tlmočil dej. Som si istá, že niektoré scény, ako napríklad tá, kde Chaplin tak obratne listuje v telefónnom zozname a ráta peniaze, boli vzorom toho, ako Pablo stále znova a znova rátal a nevedel sa dorátať bankoviek zo svojej starej škatule z červenej kože. V týchto scénach bola podľa neho priama sila obrazu podobná šoku, ktorý človek zažije, keď pozerá na obraz. „Je to presne to isté, v tom, že sa tu pôsobí na zmysly, aby sa pretlmočil zámer," povedal. „Mimika je presným ekvivalentom gesta na obraze, ktorým priamo tlmočíš stav mysle - bez popisu, bez analýzy, bez slov."
Neraz vyslovil túžbu zoznámiť sa s Chaplinom. Nikdy nezabudol veľmi vážne dodať: „Je to muž, ktorý práve tak ako ja veľmi trpel v ženských pazúroch."

Koncom októbra 1952 prišiel Chaplin z Londýna do Paríža na francúzsku premiéru svojho filmu Svetlá rámp.

O niekoľko dní po premiére večeral Pablo s ním, s Aragonom a s ďalšími priateľmi a Chaplin navštívil jeho ateliér na rue des Grands-Augustins. Chaplin nevedel po francúzsky a Pablo zasa po anglicky.

„Tlmočníci robili, čo mohli, ale aj tak to všetko trvalo strašne dlho," rozprával mi Pablo. „Potom som si pomyslel, že zoberiem Chaplina nabok a skúsim, či by sme sa nedorozumeli nejako aj sami. Vzal som ho hore do maliarskeho ateliéru a poukazoval som mu svoje posledné obrazy.

Keď som skončil, poklonil som sa mu a ukázal, že teraz je na rade on. Hneď pochopil. Vošiel do kúpeľne a predviedol mi najfantastickejšiu pantomímu človeka, ktorý sa umýva a holí so všetkými mimovoľnými reflexmi, vyfukoval si mydlové peny z nosa a vyšparoval si ich z ucha. Keď skončil tento každodenný úkon, vzal dve zubné kefky a predviedol ten nádherný tanec rožkov zo sekvencie novoročnej večere v Zlatom opojení. Bolo to presne také ako kedysi."

Milan Buno, literárny publicista