Túlal sa ulicami Bratislavy, zbieral špaky a hľadal teplo. Matej prišiel pre alkohol o všetko (príbeh)

Človek bez domova sa často spája s predsudkami a predstavou ľudí, ktorí nikdy nepracovali alebo celý život strávili na okraji spoločnosti. Skutočnosť je však iná. O strechu nad hlavou môže prísť každý – aj ten, kto mal rodinu, stabilné zamestnanie a zdanlivo istý život. Jedným z nich je aj Matej z Bratislavy, ktorého skutočné meno v redakcii poznáme.

Mal prácu v banke, rodinu, byt aj auto. Dnes má 47 rokov a skúsenosť, o ktorej nikdy nesníval – život na ulici. 

„Žil som si dobre. Rodina, bývanie, auto, dovolenky. No vlastnou vinou som prišiel o všetko,“ priznáva otvorene. Zlom nastal po rozvode pre chybu, ktorej sa dopustil, aj napriek tomu, že svoju manželku miloval. Pád na dno bol rýchly a pristátie tvrdé. Alkohol sa stal únikom, ktorý postupne zničil jeho vzťahy aj zdravie.

Deti s ním už roky nie sú v kontakte. „Majú svoj život, nechcem im doň zasahovať,“ hovorí.

​Na ulici ide hygiena bokom. Ľudia bez domova sa chcú len vyspať 

Na ulici strávil osem rokov. V zime sa zohrieval dlhými jazdami električkou, inokedy prespával v nocľahárňach či na lavičkách. S kamarátmi zbieral špaky a hľadal teplo, kde sa dalo. Hygiena išla bokom. „Stalo sa mi, že ma vyhodili z autobusu, lebo som smrdel,“ spomína trpko.

Od únavy z celého dňa státia na nohách sa chcel len vyspať. „Vtedy vám je úplne jedno, ako vyzeráte,“ poznamenal s tým, že život na ulici je presne taký, aký si ho zariadite. Ulica pripravila o život mnoho jeho kamarátov. Doteraz na nich spomína, ako spolu spali v parku na tráve. 

Všetko zmenili zdravotné problémy. Matej skoro prišiel o nohu. „Najprv malý škrabanec, potom infekcia. Alkohol bol prednejší než zdravie,“ priznáva. Terénne pracovníčky z organizácie Depaul mu však pomohli. „Zachránili mi nohu aj život,“ dodáva.

Dnes býva v Útulku svätej Lujzy de Marillac. Alkohol ho už neláka.

So svojimi spolubývajúcimi, ktorí si taktiež prešli ťažkým osudom, hrávajú karty, rozprávajú a smejú sa. „Smiech lieči,“ hovorí Matej a dodáva, že práve ľudskosť a úcta sú tým, čo mu v živote najviac chýbalo. Po rokoch znova nadobudol pocit dôstojnosti.

Má plány do budúcnosti. Chce sa zdravotne zotaviť a vrátiť sa do práce. V minulosti bol vedúcim odpadového hospodárstva. „Možno sa tam raz ešte vrátim,“ verí.

Matej vie, že jeho príbeh je varovaním aj nádejou zároveň. Nemá veľa, ale má znova chuť žiť, a to je viac, ako mal dlhé roky predtým. „Každý sa môže ocitnúť na ulici. Zo dňa na deň. Ale nikdy netreba strácať hlavu, vždy existuje riešenie,“ podotkol. 

Odborníci volajú po systémových riešeniach

Matejov príbeh nie je ojedinelým. V roku 2024 Depaul poskytol desiatky tisíc nocľahov vo svojich zariadeniach, vyše 100-tisíc jedál, 7-tisíc ošetrení a 5-tisíc kontaktných zásahov na ulici. Tieto čísla predstavujú realitu, za ktorou sa skrývajú často smutné ľudské príbehy.

Podľa ostatného sčítania obyvateľstva v roku 2021 žilo na Slovensku 71-tisíc ľudí bez domova. Ide o trojnásobné zvýšenie počtu oproti roku 2011, pričom odborníci upozorňujú, že skutočný počet môže byť ešte vyšší.

Príčiny sú rôzne – rastúce ceny, krehké vzťahy, rodinné nešťastia, strata práce, dlhy, neohľaduplnosť okolia, nedostatok psychológov, zdravotné problémy a dlhé čakacie doby k špecialistom. Aj preto odborníci zdôrazňujú, že nestačí len individuálna pomoc, ale aj systémové riešenia v oblasti bývania, zdravotnej a sociálnej starostlivosti.

Hranica medzi „bežným životom“ a stratou všetkého je tenšia, než si väčšina ľudí uvedomuje.

„Keby som mohol niečo odkázať ľuďom, bolo by to – neodvracajte zrak. Niekedy stačí jedno dobré slovo, úsmev alebo teplý čaj. Ten, kto je na ulici, si to zapamätá navždy,“ hovorí Matej, aby ľuďom nechýbala empatia, ktorá v dnešnej dobe akosi častejšie absentuje. 

Ukrajinských detí bez rodičov pribúda. Pozrite si reportáž: