Umelá inteligencia a psychika. Kde je hranica medzi pomocou a problémom

Mnohí ľudia dnes využívajú umelú inteligenciu ako rýchly zdroj informácií – pýtajú sa na počasie, program v televízii či bežné rady do života. Problém však nastáva v momente, keď sa AI stáva náhradou za odborníka alebo dokonca za blízkeho človeka.

Podľa neuropsychológa Roberta Krauseho sú mimoriadne ohrození ľudia s úzkostnými poruchami. Tí majú tendenciu klásť umelej inteligencii sugestívne otázky, najmä v súvislosti so zdravotnými symptómami. Odpovede si následne selektívne vykladajú a úzkosť sa namiesto úľavy ešte viac prehlbuje.

„Umelá inteligencia nepozná konkrétneho človeka, pracuje len s databázou informácií, ktoré môžu byť nepresné alebo vytrhnuté z kontextu,“ upozorňuje odborník.

Keď vzniká vzťah k stroju

Riziková je aj dlhodobá a osobná komunikácia s AI. Ľudia sa jej prihovárajú, ďakujú jej a postupne si vytvárajú pocit, že na druhej strane je „niekto“, komu môžu dôverovať. Podľa Krauseho ide o nevedomý proces, ktorý je podobný budovaniu medziľudských vzťahov.

Mozog pri pozitívnej spätnej väzbe uvoľňuje dopamín a ďalšie chemické látky spojené s príjemnými pocitmi. Výsledkom môže byť emocionálna väzba na niečo, čo reálne neexistuje.
„V extrémnych prípadoch ľudia uverili, že umelá inteligencia je reálna osoba, a chceli s ňou žiť alebo sa dokonca zosobášiť,“ dodáva Krause.

Hranica, kedy sa z užitočného nástroja stáva „pán“, je podľa odborníkov veľmi tenká. Ak človek prestáva samostatne premýšľať, rozhodovať sa a riešiť bežné situácie bez AI, ide už o varovný signál. V takých prípadoch je nevyhnutné vyhľadať odbornú pomoc.

Pozrite si pokračovanie reportáže, kde sa dozviete viac: