Pohľad, ktorý vháňa slzy do očí. Vo Vysokých Tatrách ležal v potoku zranený jeleň, odborníci odmietli zasiahnuť
V potoku vo Vysokých Tatrách ležal zranený jeleň, ktorý sa po útoku vlkov nedokázal postaviť na vlastné. Odborníci sa zhodli na tom, že v takýchto prípadoch zasahovať netreba, príroda to dokončí sama.
„V tomto prípade už asi niet pomoci. Netreba zasahovať ani sa približovať. To zviera môže byť v strese a môže spôsobiť zranenie,“ uviedol zoológ zo Správy Tatranského národného parku Jozef Hybler.
Prečítajte si tiež:
Jeleň utekal pred vlkmi
Jeleň mohol mať päť či šesť rokov a v snehu sa snažil ujsť pred hladnou svorkou. Mal však nevýhodu. Kým sa zabáral, šelmy šli po povrchu. Napriek jeho parožiu ho aj tak dostali.
„Majú tendenciu skákať na zadné nohy, na stehná. Hryzú šľachy, prehryznú achilovky a tým zviera trvalo oslabia,“ povedal Hybler.
„Vlci udržujú zver v kondícii. Nikdy nestrhnú tie zdravé, ale práve tie choré alebo staré,“ dodal poľovník Štefan Labuda.
Národné lesnícke centrum nám dalo počty. Vlčie svorky, ktorých je na Slovensku niečo vyše sto, strhnú ročne cez 2300 kusov jelenej, srnčej a diviačej zveri. Štyrikrát viac ich zahynie pod kolesami áut a najvyšší počet odlovia poľovníci, ktorí poctivo evidujú aj strhnutú zver.
„Povinnosťou poľovníka je odfotiť ju. O toľko znižujeme plán odstrelu,“ priblížil Labuda.
Potravinový reťazec
Tatranský jeleň ostal napokon šelmám.
„Bude takou živou konzervou. V prípade, že im dôjde potrava, budú vedieť, že si tam tohto jeleňa nechali a prídu si poňho,“ vysvetlil Hybler.
„Najlepším lekárom a hrobárom je sama príroda. Tí vlci musia niečo žrať,“ doplnil Labuda.
Zaujímalo nás, ako sa v takomto prípade treba zachovať. Ochranárske a poľovnícke srdce sa tu neraz bije.
„Akokoľvek kruto to vyzerá, nemali by sme zasahovať. Srdce nám ale hovorí, že by sme mali skrátiť utrpenie. Každý si z toho musí vybrať to svoje,“ poznamenal Hybler.
Zákony prežitia sú neúprosné. V prírode sa tak deje od nepamäti.
