Búrlivá diskusia okolo vyhostenia ruských diplomatov: Prečo sa štáty k tomuto kroku uchyľujú?

Zo Slovenska vyhostíme troch ruských diplomatov, čím naša vláda reaguje na udalosti, ktoré sa odohrali v Českej republike. Tento akt však vyvolal v spoločnosti búrlivé reakcie s najčastejšou otázkou, na čo to bolo dobré a komu tým pomôžeme. Aj na tieto otázky sme vo všeobecnej rovine hľadali odpovede s Michaelom Augustínom, politológom z Fakulty medzinárodných vzťahov EUBA.

Na úvod si povedzme, čo znamená vyhostenie diplomatov v diplomatickom jazyku?

Prax vyhostenia členov diplomatickej misie sa uskutočňuje v súlade s ustanoveniami Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch a vychádza zo starobylého zvykového práva, ktoré sa uplatňovalo v medzištátnych vzťahoch. Štát môže v podstate kedykoľvek a bez toho, aby musel zdôvodňovať svoje rozhodnutie, oznámiť štátu, ktorý diplomatov vysiela alebo vyslal, že vedúci misie, prípadne ktorýkoľvek člen diplomatického personálu, je persona non grata. V preklade sa z neho stáva nežiaduca osoba. Tým v podstate vysielajúci štát odvolá danú osobu a ukončí jej pôsobenie spojené s diplomatickou misiou. To sa, samozrejme, môže stať ešte pred samotným začiatkom pôsobenia danej osoby v krajine, ale, ako sme toho často svedkami, aj uprostred jej pôsobenia v danom štáte.

Čo tým chce daný štát druhej strane povedať?

Z hľadiska charakteru takéhoto opatrenia je to už pomerne razantný krok, ktorý nasvedčuje, že diplomatická komunikácia medzi dvoma štátmi v niečom zlyhala. Štáty sa zvyknú uchýliť k vyhosteniu diplomatov priamo zainteresovaných v špionáži a inej činnosti, ktorá nejakým spôsobom podvracia suverenitu hostiteľského štátu. To je v podstate „očistný“ krok vedúci k náprave priestupku spáchaného samotným členom diplomatickej misie. Vyhostenie diplomatického personálu sa však používa aj ako symbolické gesto, ktorým môže krajina vyjadriť nespokojnosť s činmi iného štátu a jeho predstaviteľov.

Aký zmysel má vyhostenie diplomatov, keďže opačná strana urobí rovnaký, prípadne podobný recipročný krok. Čo teda tým dosiahneme?

Vyhostenie diplomatov a odvetná, rovnocenná odpoveď druhého štátu v štýle „oko za oko, zub za zub“ má tradíciu ešte z éry železnej opony, kedy takto voči sebe zvykli postupovať USA a Sovietsky zväz. Pokiaľ chce štát dosiahnuť maximálny efekt, musí sa zamerať na vyhostenie kľúčových ľudí, o ktorých si myslíte, že o vašej krajine vedia najviac. Cieľom je znížiť schopnosť druhého štátu pochopiť politické dianie v hostiteľskej krajine a obmedziť pôsobenie kľúčových osôb na danom území. „Oko za oko“ je v podstate stratégia pochádzajúca z teórie hier. Hovorí o možnostiach kooperácie aktérov v rôznych situáciách, cez medziľudské vzťahy, ekonomiku až po medzinárodné vzťahy. Jej pointou je, že ak jeden štát urobí ústretový krok voči druhému štátu, druhý štát zareaguje obdobne. Platí to aj v opačnom garde: ak sa jeden štát uchýli k reštriktívnemu opatreniu voči druhému, druhý štát zareaguje odvetne. Koncepcia altruizmu a odvety ako reakcia na určitú dilemu vo vzájomných vzťahoch je diplomacii vlastná.

Čo nasleduje po vzájomnom vyhostení? O pár týždňov/mesiacov sa všetci vrátia alebo je tento stav nemenný?

Pre niekoho, kto sa ocitne na listine nežiaducich osôb a je vyhostený, existuje veľmi nízka pravdepodobnosť, že sa budú môcť niekedy vrátiť do krajiny. Ak dôjde po nových diplomatických rokovaniach k zmiereniu a ku konsolidácii vzťahov, miesta vyhostených diplomatov zaujmú noví členovia diplomatickej misie. Vyhostení diplomati zvyknú byť preradení v rámci diplomatickej služby do iného štátu. Preto sa od diplomatov očakáva patričná všestrannosť, vrátane schopnosti hovoriť viacerými svetovými jazykmi.

Na záver jedna politická otázka. V súčasnej situácii bola reakcia Slovenska adekvátna? Či už samotné vyhostenie, ale aj počet vyhostených?

To je ťažko merateľná veličina a v širších súvislostiach veľmi závisí od zahraničnopolitickej orientácie štátnych predstaviteľov. Iná vládna garnitúra by možno uprednostnila najprv mäkší postup, napríklad predvolanie veľvyslanca daného štátu, zaslanie diplomatickej nóty vyjadrujúcej znepokojenie a odsúdenie známych skutočností. Vzhľadom na existujúce, no nepodložené riziko, že vnútorná bezpečnosť Slovenskej republiky mohla byť tiež ohrozená, to predstavitelia štátu vyhodnotili takto a interpretovali to ako akt vyjadrenia solidarity so situáciou v spojeneckom štáte, keďže s Českou republikou máme historicky najbližšie vzťahy.